Budhizmus a kresťanstvo

Tradícia nám hovorí, že zakladateľom budhizmu bol syn bohatého kniežaťa z rodu Šakjou,
Syddhártha Gautama. Žil v rokoch 563 až 483 pred Kristom. Jeho životné osudy sú nám známe len z budhistických posvätných kníh, ktoré boli napísané v starobylom jazyku pálí asi štyristo rokov po Gautamovej smrti. Dovtedy boli tradované ústne, pretože dôležitejšie boli jeho slová ako životné osudy. Tak až do 2. storočia nášho letopočtu neexistoval jeho podrobný životopis.

Gautama sa narodil v malom meste na úpätí Himalájí, na území dnešného Nepálu. Je známe, že jeho otec sa ho snažil uchrániť pred životnými útrapami. Tak bol vychovávaný v prepychu, uzavretý v nádherných palácoch. Bol vzdelávaný ako princ, oženil sa s princeznou, ktorá mu porodila syna. To všetko za bránami, ktoré ho oddeľovali od sveta reality, chudoby, utrpenia a smrti. No Gautamova prirodzená zvedavosť nenechala na seba dlho čakať, raz sa mu podarilo i cez otcovu nevôľu, predsa len z paláca utiecť. Za bránami sa ale stretol so starcom a teda prvý krát so starobou, tiež videl prvý krát chorého človeka, ale aj telo, ktoré niesli na pohrebnú hranicu. Zrejme to musel byť doslova šok pre človeka, ktorý nepoznal bolesť, chudobu, strach so smrti ani z utrpenia. Potom stretol túlavého nábožného žobráka, no ten na Gautamove prekvapenie žiaril radosťou a spokojnosťou.

Toto je jedna z najdôležitejších Gautamových skúseností, lebo práve táto skúsenosť ho pohýna k novým úvahám o živote. Je zrejme, že musel prežívať i veľkú vnútornú rozorvanosť, pretože ako človek bez poznania utrpenia a bolesti sa behom niekoľkých hodín stretáva s úplne inou realitou. Aj jeho hodnotový rebríček sa musel otriasť v základoch, inak by sa predsa mohol kľudne vrátiť a zavrieť pred tým všetkým palácové dvere. No nestalo sa tak, Gautama opustil svoju rodinu a rozhodol sa pre asketický život. Inými slovami opustil jeden extrém – prepych, aby spoznal druhý – askézu. Šesť rokov sa snaží so svojimi piatimi spoločníkmi pochopiť zmysel ľudského utrpenia a oslobodiť sa od neho, bezúspešne. Napokon opustil svojich spoločníkov, aby v samote pod stromom Bo pri rieke Gája dosiahol svoje osvietenie. Spoznal, že základom ľudského nešťastia je utrpenie, a že jeho príčinou je túžba.

Tiež zistil, že túžbu možno ovládnuť, ak sa človek rozhodne pre Strednú cestu, cestu medzi dvoma extrémami a to medzi zmyselnosťou a odriekaním.

Gautamova Stredná cesta sa javí ako náboženstvo, ktoré kladie dôraz hlavne na vlastné úsilie človeka a neupína sa k bohom. Základný popis tejto cesty ju uvádza ako trojdielnu. Jej tri časti, mravnosť, meditácia a múdrosť je nutné vykonávať súčasne.

Múdrosť je osvojenie si Štyroch vznešených právd a rozhodnutie riadiť sa nimi. Prvá je Vznešená pravda o utrpení – každú smrteľnú existenciu sprevádza utrpenie. Druhá je Vznešená pravda o pôvode utrpenia – utrpenie je spôsobené žiadostivosťou alebo túžbou. Tretia je Vznešená pravda o odstránení túžby – odstrániť túžbu znamená skončiť utrpenie. Štvrtá je Vznešená pravda o ceste, ktorá vedie k odstráneniu túžby – túžbu možno odstrániť vykročením na Vznešenú osemdielnu cestu, ktorou po prvý krát kráčal Gautama.

Vznešená osemdielna cesta sa skladá: za 1. zo správneho názoru, za 2. zo správneho rozhodovania, za 3. zo správnej reči, za 4. zo správnych skutkov, za 5. zo správneho spôsobu života, za 6. zo správneho úsilia, za 7. zo správnej koncentrácie a za 8. zo správnej meditácie a extázy.

Meditácia je potom oslobodenie a ovládanie mysle a potláčanie zmyslových zážitkov a mravnosť je vyjadrená v Piatich zásadách a to: 1. Nespôsobiť bolesť živým tvorom,
2. Nevziať si to, čo nedostanem, 3. Vyhnúť sa sexuálnej nemorálnosti, 4. Vyhnúť sa klamstvu a za 5. Vyhnúť sa užívaniu drog a alkoholu, preto, že zastierajú myseľ.

Človek je teda odkázaný sám na seba. Na svoju vôľu, silu a svoje možnosti. V budhizme idea vlastného Ja alebo idea duše pozostáva z piatich prvkov alebo Skándh – z tela, pocitov, zmyslov, pudov a vedomia – a jej existencia sa neustále mení. Neexistuje tu nijaké nemenné Ja, ktoré by spájalo nový ľudský život s predchádzajúcim. Existujú tu len vlastné skutky, ktoré podliehajú karme, čo je neúprosný zákon príčiny a následku, je to zákon, ktorý spája jednu existenciu s druhou. Cieľom ľudskej existencie je nirvána, stav absolútnej blaženosti, ku ktorej možno dospieť vtedy, keď sa túžba stratí a karma už prestane existovať.
Nirvána nie je zánik tela a duše a nie je ani prázdnotou, no i napriek tomu je nehmotná a večná a ako taká je ľudským jazykom neopísateľná.

Gautama zomrel vo veku osemdesiat rokov. Jeho žiaci spopolnili jeho telo a popol rozdelili medzi osem rodín. Tie potom na jeho počesť postavili
svätostánky, alebo takzvané stúpy,
v ktorých uchovávali jeho pozostatky. Tie sa postupne stávajú strediskom pobožností budhistických laikov. Kristus a Budha

Je nepopierateľné, že tieto osobnosti zmenili priebeh dejín.

Svojimi skutkami i slovami ovplyvnili tisíce ľudí, pochopili však ľudia ich skúsenosť? A na strane druhej, je možné slová ako nirvána alebo spása sprostredkovať okoliu, keď sa často za nimi skrýva niečo nepostihnuteľné, ľudským jazykom neopísateľné?

Niekde v strede medzi Kristom a Budhom sa nachádza pojem utrpenie a každý z nich sa s ním vysporiadáva po svojom. Budha individuálne, chápajúc odkiaľ utrpenie prichádza a čo je jeho pôvodom. Kristus, zdá sa, že niekedy utrpenie až priťahuje, pomáha, lieči, kriesi z mŕtvych a nakoniec sám trpí a má to celospoločenský i historický dopad. Ak začneme porovnávať kresťanstvo s budhizmom prídeme na mnoho spoločných vecí. Napríklad etické príkazy ako nezabíjať, nekradnúť, neklamať alebo nesmilniť sa tu vyskytujú v rovnakom význame. Tiež prídeme na to, že obaja zakladatelia boli potulnými kazateľmi, boli chudobní, bez domova a rovnako vo svojich životoch prešli zásadným obratom, ktorý ich pohol k zvestovaniu svojich skúseností.

Obaja používajú bežný jazyk, zrozumiteľný širokým vrstvám ľudí – stredoindoárijský dialekt a ľudovú aramejštinu a to čo vyslovili, či už v ľahko zapamätateľných výrokoch, v krátkych príbehoch alebo podobenstvách z bežného života bolo spísané až po ich odchode na večnosť.

Obaja považujú žiadostivosť a túžbu po moci za veľké pokušenie, ako veľkú prekážku na ceste k nirváne alebo k spáse.

Podobne ako Budha i Kristus bol v opozícii k už existujúcej náboženskej tradícii, ku kňazom, ktorí nemali pochopenie pre trpiaci ľud. A tiež sa u oboch stretávame s prvými učeníkmi i väčšou skupinou nasledovníkov. To znamená, že obaja vystupujú ako učitelia, ale i ako autority, no neopierajú sa o svoju školskú vzdelanosť, ale o svoje mimoriadne skúsenosti s tým, čo videli a zažili. Potom obaja prichádzajú s niečím ako so zvesťou – Dharmou (Zákonom) alebo Evanjeliom (Radostnou správou), ktorá od človeka požaduje zmenu myslenia, ale i vieru, dôveru. Vo svojej zvesti vychádzajú z pominuteľnosti sveta, z nestálosti všetkých vecí, zo slepoty a bláznovstva človeka, z jeho zaslepenosti do veci svetských, ale i jeho nelásky voči blížnym. A obaja vidia príčinu v ľudskom egocentrizme, v ľudských žiadostiach a túžbach. Za východisko pokladajú vnútorný obrat, náboženskú skúsenosť ako cestu k vykúpeniu, a tá ma viesť medzi dvoma extrémami – medzi zmyslovou radosťou a sebatríznením, medzi hedonizmom a asketizmom. Táto cesta má doviesť človeka k nezištnej obetavosti voči blížnym a v konečnom dôsledku k Bohu alebo k nirváne.

V čom sa odlišuje Budha a Kristus? Rozdiel je tu v ponímaní sveta i v ich pôvode.
Spomínali sme, že Budha pochádzal z bohatej kniežatskej rodiny, Kristus bol syn remeselníka, teda poznal rozdiel medzi chudobou a prepychom a rozhodne musel v mladosti vedieť o živote ako takom viac ako Gautama.

Ježiš bol niečo ako majster medzi pospolitosťou učeníkov, ale nezakladal žiadny rád ani nevytváral nijaké radové pravidlá, sľuby, asketické príkazy alebo nosenie zvláštneho odevu a dodržiavanie tradícii. Svet pre Krista nebol nijakou ničotou odkiaľ by sa mohol človek stiahnuť a túto ničotnosť by mohol nahliadnuť v akte pohrúženia. Svet je pre Krista dobrým, ale človekom neustále poškodzovaným.

Kristov životný obrat alebo jeho zvláštnu skúsenosť je treba chápať ako akt vystúpenia zo skrytosti na verejnosť. Nie je to obrat v zmysle odvratu od sveta a návrat do svojho vnútra ako u Gautamu, ale je to príklon k svetu cez akýsi bezprostredný vzťah s Bohom. Kristus Ho oslovuje predsa „Abba“. Cieľom tu nie je vystúpenie z kolobehu znovuzrodení vlastnou zásluhou, ale je to akýsi vstup do dovŕšenia cez Boží súd, teda dosiahnutie milosti.

V budhizme sa takto dostávame k otázke, kto môže dosiahnuť nirvánu. Najprv sa predpokladalo, že nirvána je ponúkaná len mníchom. Hovoríme tu o Hinajáne, teda o Malom Voze, jej učenie pozostáva z niekoľkých doktrín a bolo uznané na stretnutí krátko po Gautamovej smrti. Tam sa uzniesli, že Hinajána ponúka spásu len mníchom. Postupne sa však v budhizme črtá problém práve okolo spásy, či možnosti dosiahnutia nirvány, pretože je tu upieraná táto možnosť pospolitému ľudu, teda laikom. Laici si len môžu cez svoje dobré skutky zlepšovať svoju karmu. Až keď sa laik znovuzrodí ako mních má možnosť dosiahnuť nirvánu. Tak sa tu vytvorila akási elita, elita mníchov, a na druhej strane pospolitosť, ktorej je dovolené len zlepšovať si karmu svojimi dobrými skutkami. Preto vzniká Mahajána alebo Veľký Voz. Je to mladšia forma budhistickej filozofie a kryštalizuje sa niekedy na počiatku kresťanskej éry a jej učenie otvára cestu k nirváne všetkým. Mahajánu vyznáva veľká väčšina budhistov žijúcich na severe, v Nepáli, Tibete, Vietname, Číne, Kórei a v Japonsku.
Hinajána dominuje hlavne v krajinách juhovýchodnej Ázie v Srí Lanke, Barme, Thajsku, Laose a v Kambodži. V Indii, kde budhizmus vznikol, následkom vpádu islamských dobyvateľov v 12. – 13. storočí skoro úplne zanikol, a tak sa časom z neho stáva len menšinové náboženstvo.

Kristus vo svojom učení nezastáva zákon odplaty, ktorý automaticky nasleduje po všetkých morálne významných dobrých alebo zlých skutkoch, teda nezastáva karmu, ale kladie dôraz na milosť stále odpúšťajúceho Boha za predpokladu uznania viny a hriechu človekom. Nejde tu o znovuvtelenie v inom pozemskom tele, ale ide tu o jedinečnosť ľudského života, o jeho možnosť smerovať k večnému životu.

Kristus sa tak stáva vášnivým poslom i sprievodcom na ceste človeka k Bohu a tiež je na to obdarený prorockým duchom. On volá všetkých ľudí k obráteniu, aby sa riadili Božou vôľou smerujúcou k úplnému dobru. Kristus tak v podstate zvestoval a žil univerzálnu lásku a v rámci nej praktizoval neustále a aktívne pôsobenie dobrého alebo dobra ako takého.

Budha je Osvietený. On je tiež sprievodcom na ceste, sám v sebe je harmonický a tiež je obdarený mystickým duchom. Nikým však neposlaný, učí v záujme vykúpenia z utrpenia a dosiahnutia nirvány. Preto odporúča odvrátiť sa od sveta a pohrúžiť sa do seba. Cez stupne ponorenia sa do seba zvestuje cieľ a to konečné osvietenie. Nachádza pokoj, absolútnu harmóniu a tak voči všetkému cítiacemu stvoreniu, či už človeku alebo zvieraťu prejavuje sympatie, miernosť a vľúdnosť. Budha sa stáva symbolom univerzálneho súcitu, pochopenia a vôle k dobrému a on sám je pri tom naplnený nesmiernym pokojom.

Zásadný rozdiel medzi Budhom a Kristom je v konci ich putovania a účinkovania vo svete. Gautama cez svoje osvietenie dosiahol nirvánu, potom žil ešte niekoľko desiatok rokov ako Osvietený, až nakoniec cez smrť vstúpil do definitívnej nirvány – parinirvány. Žil v harmónii, poznal úspech a u mocných sa dočkal veľkého uznania. Jeho sochy všade na svete vyjadrujú jeho miernosť, hlboký pokoj i veselosť.

Oproti tomu v kresťanskom svete je najviac používaný ako symbol kríž. Kristus skončil svoje účinkovanie na kríži ako bludár, rúhač, falošný prorok. Skončil svoj život vo veľkom utrpení, v podstate neúspechom, nebol uznávaný skôr nenávidený. Neúčinkoval niekoľko desiatok rokov, len tri a celkovo môžeme hovoriť o jeho živote ako o veľkom príbehu utrpenia, ktorý končí zatknutím a popravou. Kristov kríž, sa ale stáva novou cestou pre spoločnosť, pretože ak Budha sa po smrti dostáva do parinirvány, kresťania sa v smrti stretávajú znovu s Kristom, s Bohom, s Láskou, ako to tak často interpretujú. Javí sa tu preto určitá podobnosť konca, len cesty k nemu sú rozdielne. Porovnávaním životov zakladateľov dvoch náboženstiev, prichádzame na samotnú charakteristiku budhizmu a kresťanstva. A pohľadom do dejín sa nám to len potvrdzuje. História kresťanstva je často históriou utrpenia, rozorvanosti a náboženských bojov, i keď pár takýchto násilných prvkov by sme našli i v dejinách budhizmu a zrejme i v dejinách každého náboženstva sveta. Život kresťana je často bojom, konať dobro a bojovať proti zlu, je bežná kresťanská zásada, no pre budhistu je často nepochopiteľná.

Život pre budhistu je životom v ničote a budhista sa málo kedy zaoberá problémom dobra a zla, je tu len jeho pohrúženie do seba, pochopenie pôvodu vecí, ničotnosti. Je tu jeho harmónia a z nej vyplývajúce chápanie nedostatkov u svojich blízkych, čo kresťanom často chýba, no môžeme v tom vidieť aj problém neprotivenia sa zlu, cez ktorý sú budhisti potom často kritizovaní. Budha prijal život v pokoji, v harmónii v sebe samom, smrť u neho nie je podstatná, je to len návrat do nirvány. Neskôr sa napríklad v mahajánskom budhizme stretávame s ideálom Bodhisattvu, osoby ktorá po dosiahnutí úplného osvietenia sa dobrovoľne vzdá nirvány, teda stavu blaženosti a to zo súcitu nad svojimi trpiacimi blížnymi. Smrť u kresťana je v istom zmysle vykúpením, u Krista je to prechod od ľudí k Otcovi a zasa späť. Budhisti budú smrť prijímať zrejme iným spôsobom, je to predsa možný prechod do parinirvány alebo aspoň k lepšej karme. U kresťanov je to bodka za pozemským životom a je to veľmi vážna bodka, preto niet divu súčasným tendenciám smrť potierať, zastierať ju, ako keby nás ani nečakala. Po nej sú tu len tri možnosti, peklo, očistec a raj, žiadny návrat a možnosť nápravy. Možno preto je jednou nevýhodou v budhizme to, že karma neodpúšťa, alebo ako sa hovorí, kresťania nie sú iní, len sa im viac odpúšťa.












Nirvána a večný život

Nirvána ako sa o nej hovorí, je akýmsi vyhasnutím, je to konečný stav bez utrpenia, žiadostivosti, nenávisti a zaslepenosti. No dochádza tu k jednému problému, nevieme totiž presne, či sa pri dosiahnutí nirvány zachováva indivíduum alebo nie. Čiže, či s vyhasnutím, vyhasína i sám človek alebo sa jeho podstata zachováva. Ponímaním nirvány v negatívnom zmysle dochádza k tomu, že budhisti sa radšej usilovali, zhromažďovaním zásluh, o lepšie znovuzrodenie v budúcich životoch. Nirvánu tak nepopierali, len tým, že sa stala pre mnohých nedosiahnuteľná ju vytlačili zo svojho povedomia.

Ak nirvánu chápali pozitívne ako šťastný konečný cieľ, ale nie ako úplné potlačenie indivídua, potom o takíto koniec bolo možné aj v živote usilovať, no potom sa takáto predstava v mnohom zhodovala s kresťanskou ideou večného života. Hovoríme tu o konečných skutočnostiach ako v budhizme, tak i v kresťanstve, no tie sú celkovo v ich podstate a našimi slovami neopísateľné. Budha, tak ako Kristus vedel, že sa tu človek bude stretávať s niečím, čo sa mu nedá slovne sprostredkovať.

Vety ako: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo...“, alebo myšlienka o rozplynutí sa ako kvapka v mori sú natoľko abstraktné, že v podstate o ničom nevypovedajú, nanajvýš len niečo naznačujú.

Budhizmus v nirváne a kresťanstvo vo večnom živote popisujú akýsi druhý breh ľudskej existencie, akúsi inú dimenziu ľudského bytia. Je to opis väčšinou vždy len obrazný, no navzájom sa stretávajú v určitých podobnostiach. A to v tom, že sa tam nehovorí o utrpení, zlobe, že sa tu celkovo nestretávame s negatívami ľudskej existencie. Človek sa v nejakom radostnom stave stáva súčasťou niečoho nadrozmerného. Je to akýsi individuálny, ale i nadidividuálny zmysel konečného stavu, v ktorom človek už nezažíva žiadnu bolesť.

Je to Boh, ktorý je všade a vo všetkom, ale je tu aj všetko vo všetkom alebo tiež, kde nič je všetko a všetko je nič. Človek ako tvor a stvorená bytosť nikdy nie je všetkým, ale tu v konečnom stave má predsa len podiel vo všetkom a ak je pre kresťanov všetkým Boh, človek tu má podiel v samotnom Bohu. Zachováva sa tu indivíduum, ale je súčasťou niečoho tak veľkého, že v ňom existuje, ale sa v ňom i stráca. Budhista nepozná kresťanského Boha, ale pozná tento stav kresťana. Tak i v budhizme sa často stretávame s podobným pozitívnym opisom konečného stavu, stavu bez utrpenia v neopísateľnom rozmere. Rozdiel je tu len v tom, že budhista môže nirvánu dosiahnuť už počas života, kresťan ale na svoj večný život musí čakať a to aktívnou prípravou na smrť, tá sa potom stáva akousi vstupnou bránou k blaženosti.








Budhizmus – náboženstvo bez boha,
náboženstvo prázdnoty

Často sa v o budhizme hovorí, aspoň cez kresťanské okuliare, ako o náboženstve, ktoré neobsahuje v sebe kategóriu boha. Táto naša kresťanská skúsenosť nás potom často od takéhoto náboženstva odpudzuje a často takto spochybňujeme samotný význam a pôvod budhizmu, nehovoriac o intolerancii, ktorá z toho pramení. V skutočnosti budhizmus boha pozná a môžeme povedať, že pozná množstvo bohov v polyteistickom význame. Budhizmus mnohých bohov prijal z ľudových náboženstiev, ktoré ho ovplyvňovali. Boli to akési zosobnené prírodné sily alebo zbožštení králi a svätci, u ktorých ľud i budhisti hľadajú ochranu a pomoc. Budha bohov považuje za skutočných, ale aj tu bohovia podliehajú zákonu karmi a cyklu rodenia a znovuzrodenia, považuje ich ale za takú vyššiu formu existencie, že človek nemá dôvod od nich žiadať pomoc, pretože sú vysoko nad ním. I tak sa, ale v budhizme stretávame s množstvom bohov, ktorých je treba uctievať.

Pre kresťana sa to môže zdať povrchné a paradoxné. Budha však svojim sústredením sa na vlastné vykúpenie človeka z utrpenia, celkovo odmieta odpovedať na otázky týkajúce sa bohov alebo pôvodu sveta.

Stretávame sa tu možno s určitým agnosticizmom, ale keď si uvedomíme zameranie sa budhizmu čisto na človeka, jeho najvnútornejšiu existenciu, pochopíme nepotrebnosť riešenia problémov týkajúcich sa Boha alebo pôvodu sveta.

Otázkou môže byť, či pojmy ako prázdnota v budhizme a Boh v kresťanstve sú synonymné. Obidva popisujú niečo absolútne, niečo mimo človeka, niečo neosobné, pretože človek je príliš nízkym, aby tieto pojmy odvodzoval od seba a zo svojej existencie. Charakteristika Boha v kresťanstve je často prevádzaná len v superlatívoch alebo na strane druhej je odmietané niečo tak veľké vôbec popisovať. Charakteristika prázdnoty v budhizme je však podobná. Prázdnota je mimo všetky slová a pojmy, je najvyšším stupňom mystickej skúsenosti človeka a z tohto dôvodu je ako taká neopísateľná. Je potom možné, že pojmy ako nirvána, prázdnota alebo dharma sa skrývajú pod inými slovami a popismi tiež v kresťanstve, nehovoriac o tom, v ktorom z týchto náboženstiev sú tieto pojmy používané s väčším rešpektom a úctou.

Kresťanské ponímanie Boha sa budhistom môže zdať dosť problematické a paradoxné. Budhistom totiž nedáva zmysel predstava o Bohu, ktorý stvoril svet a i napriek svojej nekonečnej všemohúcnosti pripustil vznik utrpenia a zla. Iste, kresťanskou odpoveďou je tu myšlienka o slobodnej vôli stvorených bytostí a ich neschopnosť vidieť celkové dôsledky svojho konania. To však ešte celkovo nedáva odpoveď na tento problém, ak sa pozeráme na Boha z pohľadu jeho prirodzenej prozreteľnosti a vševednosti. Odpoveďou by tu mohla byť skôr možnosť existencie akéhosi vyššieho princípu alebo nepoznateľného Božieho zámeru so svetom a ľudskými životmi ako takými.

Z budhistického hľadiska je svet ponímaný ako svet nedávajúci nejaký osobitný zmysel, no predsa len veria, že v ňom panuje poriadok, ktorý riadi individuálnu existenciu jednotlivcov. Tento poriadok im dáva potom silu, tak ako kresťanom Boh, znášať strasti života v očakávaní, že raz v nejakom budúcom živote dosiahnu koniec utrpenia. Kresťania a budhisti

Často sa pýtam sám seba, či je možné, aby človek vychovaný a vyrastajúci na určitých zásadách, hodnotách a v určitých tradíciách mohol zo dňa na deň zmeniť svoj názor a prijať niečo nové a odlišné a začať podľa toho žiť. Mám na mysli mnoho ľudí, ktorí sa rozhodli pre budhizmus akýmsi živelným spôsobom. Často sa ich teda pýtam, či sú schopní spojiť tradície, v ktorých vyrastali, teda kresťanstvo, s tým čo práve vyznávajú. No často mám pocit, že ide zasa len o nejaký módny trend a z neho pre mňa vyplývajúca povrchnosť. Kde sa už, ale náboženstvo začína stávať módnou záležitosťou, tam pre mňa začínajú úvahy o nezrelej spoločnosti.

Slovensko sa za posledné desaťročia muselo vyrovnať s mnohými ideovými prúdmi.

Zažilo dobu náboženského útlaku, ale i náhleho uvoľnenia. Zažilo dobu prázdnych kostolov, ale aj ich opätovne naplnenie. Slovenská spoločnosť je tak v posledných rokoch, tiež konfrontovaná s inými náboženstvami, inými v zmysle nie katolíckymi. Kresťanská tradícia, či už katolícka alebo protestantská, je u nás už niekoľko storočí, no dnes sa u nás môžeme stretnúť aj s určitým sektárstvom, ale i s náboženstvami, ktoré na Slovensku nemajú hlbšie korene a medzi ne patrí i budhizmus. Budhizmus na Slovensku sa teší záujmu hlavne u mladej generácie, čo je pochopiteľné. Otázkou zostáva, či sme schopní prijať budhizmus ako svojbytné náboženstvo, ktoré má staršie tradície ako kresťanstvo, a ktoré vyznáva 200 miliónov až 1/3 svetovej populácie. Či sme schopný rešpektovať iný náboženský názor a viesť s ním úprimný a nie pohŕdavý dialóg. A opačne, či ľudia vyznávajúci budhizmus sú schopní pochopiť určité základné kresťanské dogmy a z nich plynúce historické súvislosti.

Daisetz Taitaro Suzuki napísal : „ Na Západe sa silne zdôrazňuje osobné ja. Na východe žiadne Ja neexistuje. A pretože neexistuje, neexistuje ani žiadne Ja, ktoré by bolo možné ukrižovať“. Je skutočne schopný európsky človek prestupom na budhizmus zrazu zabudnúť na kresťanské princípy, ktoré ho obklopujú, alebo je natoľko uvážlivý, že ich dokáže zosúladiť s novými budhistickými podnetmi? Samozrejme potlačiť svoje ja nie je jednorázový proces, no pre Európana je to rozhodne komplikovanejšia cesta. Tiež tu pre mňa vyvstáva problém sprostredkovania inej náboženskej skúsenosti. Ako Európania sa o nej môžeme dozvedieť z kníh alebo najlepšie verbálnou cestou od ľudí, ktorí túto inú náboženskú skúsenosť žijú. No v našom okolí a zvlášť na Slovensku nie je adekvátne množstvo informácií, ktoré by nám o budhizme poskytovali plnohodnotný obraz. Z tohto dôvodu nie som schopný prijať ani kritiku budhizmu, pretože jednak sa mi zdá často povrchná a na druhej strane, ako môžeme kritizovať niečo, čo sa k nám dostáva sprostredkovane a čo dostatočne nepoznáme. Možno jediným východiskom by bola možnosť odísť na dlhší čas do krajín, kde je budhizmus národným náboženstvom ( Srí Lanka, Barma, Thajsko ) a potom sa snažiť nezaujato porovnať tamojšie a európske duchovné pomery. Duchovná tradícia je jednoznačne staršia ne Východe a to by sme mali rešpektovať. Vzhľadom na náš spôsob života niet divu, že niektoré budhistické myšlienky sa nám môžu javiť zvláštne.

Myšlienka absolútneho návratu do seba a z nej vyplývajúca určitá pasivita a možný nezáujem o svet sa nám Európanom môže zdať nepochopiteľná. No a kto by si už dnes spomenul na slová Sv. Augustína. Musíme si však uvedomiť, že i náš spôsob života môže byť vo východných očiach paradoxný. Suzuki píše: „Kresťanstvo má sklon k tomu, aby zvlášť zdôrazňovalo telesnosť nášho bytia. Odtiaľ ukrižovanie a odtiaľ tiež symbolika Večere, požívania tela a pitie krvi Kristovej. Nekresťanom je myšlienka pitia krvi odporná...kresťanstvo má vo svojej aktivite niečo, čo dráždi, vzrušuje a znekľudňuje Vo svojej bojovnosti a výlučnosti má sklon k tomu, aby vykonávalo zvrchovanú a niekedy aj panovačnú moc nad druhými – cez prehlasovaný cieľ kresťanstva, a to demokraciu a všeobecné zbratanie“.

Každé náboženstvo sveta zahŕňa v sebe fanatikov, automatických laikov, ktorí často len pasívne prijímajú už časom overené zvyky, ale i uvážlivých ľudí rozoznávajúcich hlbšie súvislosti a schopných tak sebakritiky. Je tiež možné, že každé náboženstvo sveta popisuje jednu a tú istú skutočnosť, princíp alebo jav len z iného pohľadu, na základe vlastných historických podmienok vznikania, na základe schopností ľudí danej doby a prostredia prijať takéto skutočnosti a reagovať na ne. Potom sa v tomto smere my, momentálne žijúci, stávame dedičmi týchto myšlienok a akýmsi spôsobom sme spoluzodpovední za ich prežitie. Naša história nám však dáva až príliš veľa príkladov o neschopnosti ľudí tolerovať odlišnosti v ponímaní vyšších skutočností, až príliš veľa príkladov o náboženskej neznášanlivosti.

V súčasnosti sa možnosť riešenia týchto sporov javí v myšlienke ekumény. Ekuména, ale nie len v zmysle medzikresťanskej komunikácie, ale i komunikácie medzi náboženstvami ako takými. Ekuména, ale nie v zmysle opätovnej rekatolizácie. Je to a mal by to byť dialóg, v ktorom nejde o stieranie podstatných pravidiel na úkor iných, ale je to nenásilná prezentácia toho najhodnotnejšieho, čo má v sebe každé náboženstvo. Kresťania si často zvykli hovoriť o svojom náboženstve ako o dominujúcom, ako o jedinom pravom, čo potom spôsobuje časté konflikty. V ekuméne by teda malo ísť o nezištný proces, schopnosť predstaviť svoje náboženstvo, ale vedieť ho aj kriticky zhodnotiť. Jedine tak zrejme bude možné zabrániť častým a tak nezmyselným náboženským konfliktom. Budhizmus i kresťanstvo majú za sebou dlhú históriu, mnoho výnimočného, ale i mnoho tragédii a konfliktov. Viažu v sebe milióny ľudských osudov a spoločne popisujú stretnutie niečoho ľudského s niečím neopísateľným.

Spoločne ich však spája po celé storočia stále živá spomienka na dvoch potulných kazateľov, Gautamu a Ježiša z Galileje.